Stalo sa Vám niekedy, že Vás policajti obvinili zo spáchania priestupku napriek tomu, že ste si neboli vedomí žiadneho protiprávneho konania? Čo robiť v takom prípade? V zásade máte dve možnosti. Buď sa podriadite blokovému konaniu a zaplatíte pokutu priamo na mieste, alebo budete bojovať o svoju pravdu. V takom prípade bude celá vec postúpená za účelom prejednania priestupku v priestupkovom konaní. V priestupkovom konaní bude správny orgán zisťovať skutkový stav tak, aby bol objektívne zistený, t.j. bude musieť preukázať nepochybné a jednoznačné spáchanie priestupku. Typickým príkladom je nezastavenie na STOPke, kde proti sebe bude stáť vaše tvrdenie proti tvrdeniu policajtov. Ako potom musí správny orgán posudzovať takúto dôkaznú situáciu? Koho výpoveď má v danom prípade väčšiu váhu?

V prvom rade je potrebné vyvrátiť zaužívané pravidlo, že výpoveď policajta má vyššiu dôkaznú silu ako výpoveď vodiča. V našom právnom poriadku nie je stanovená „hierarchia“ jednotlivých dôkazných prostriedkov, t. j. že jeden dôkazný prostriedok má väčšiu právnu silu ako druhý. Všetky dôkazné prostriedky sú rovnocenné, pričom vždy záleží na konajúcom správnom orgáne, akú „váhu“ pripíše tomu-ktorému dôkaznému prostriedku pri hodnotení dôkazov. Správny orgán je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je potom povinný v odôvodnení konečného rozhodnutia popísať tak, aby bolo takéto rozhodnutie preskúmateľné.

Vo všeobecnosti teda platí, že výpoveď obvineného (prípadne aj spolusediaceho) o tom, že priestupok nespáchal má rovnakú dôkaznú silu ako výpoveď príslušníkov policajného zboru o tom, že vodič sa priestupu dopustil. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že „…nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli hodnotené v prospech jednej strany len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013). V danom prípade sa jednalo o dopravný priestupok, ktorého sa vodič dopustil tým, že nemal na motorovom vozidle osadenú tabuľku s evidenčným číslom a prekročil dovolenú rýchlosť jazdy o 70 km/h. Výpovede policajtov neboli jediným dôkazným prostriedkom, dôkazným prostriedkom boli aj fotografie z meracieho prístroja. Najvyšší súd k sa k výpovedi policajtov vyjadril, že: „Dôkazy – obsah výpovede žalobcu a opakované tvrdenia o jeho nevine majú totiž pre odvolací súd rovnakú dôkaznú silu, ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli žalobcu prejsť a nerešpektovať značku Stoj, daj prednosť v jazde!“  Z uvedeného celkom zrejme vyplýva, že výpovede policajtov nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi. Majú teda rovnakú váhu ako výpoveď obvineného z priestupku.

Dôvodov, prečo sa v praxi stretávame s pravidlom, že policajt má vždy pravdu je niekoľko. Jedným z nich je napr. ust. § 8 ods. 1 Zákona o policajnom zbore, kde „pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý vydá minister.“

Uvedeným ustanovením zákon v podstate vykonštruoval vyvrátiteľnú domnienku pravdivosti svedectva policajta. Policajt totiž musí byť nestranný a nemá žiaden záujem na výsledku priestupkového konania. Navyše policajti sú pri výkone svojej služobnej činnosti viazaní prísahou a preto nemajú dôvod nikoho bezdôvodne obviniť. V prípade, ak by sa pripustilo, že na preukázanie priestupku nepostačuje tvrdenie policajta, znamenalo by to, že policajné zložky, ktoré nie sú vybavené technickým zariadením, nemôžu postihovať priestupky, ak nevedia spáchanie priestupku preukázať inak ako svojím tvrdením.

S prihliadnutím na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu však takýto záver nemožno akceptovať, pretože nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Domnienka pravdivosti tvrdenia policajta je iba teoretickou obhajobou činnosti polície a neodzrkadľuje reálny a právny stav. V prípade, ak by sme akceptovali názor, že tvrdenie policajta predstavuje objektívnu pravdu, obvinený z priestupku by nemal žiadnu možnosť účinnej obrany pred prípadným mylným vnímaním skutočnosti policajtami. Do úvahy totiž okrem možnosti nepravdivého tvrdenia policajtov musíme brať aj prípad, ak policajt je presvedčený, že sa obvinený priestupku dopustil (teda vo výpovedi neklame), ale v skutočnosti mohol policajt len nesprávne vnímať rozhodujúce skutočnosti, napr. v dôsledku únavy, zlých svetelných alebo poveternostných podmienok a pod.

V tejto súvislosti poukazujem tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžd/14/2013 z 10.09.2013, ktorý práve v prípade nezastavenia na STOPKe uviedol, že „To čo niekto považuje za rýchle sa inému môže zdať pomalé, obdobne to môže byť pri vnímaní minimálneho pohybu a stavu nehybnosti. Preto sprostredkovanie takto vytvoreného hodnotiaceho úsudku samého o sebe nepredstavuje nespochybniteľný dôkaz o skutočnosti, najmä nie taký, ktorý by bolo možné spätne verifikovať. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o jeho objasnení bez pochybnosti a v takom prípade je konštatovanie zodpovednosti obvineného z priestupku za konanie vykazujúce znaky priestupku (nerešpektovanie pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde!“) nepresvedčivé a predčasné.“

„Správne orgány nemôžu pri tomto type priestupkov vychádzať len z tvrdení policajnej hliadky, ak o spáchaní priestupku neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenie osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/173/2010 z 28.04.2011).

V správnom konaní teda na preukázanie viny z priestupku nepostačuje výlučne výpoveď policajta ako jediný dôkaz, ak obvinený popiera jej pravdivosť. Na preukázanie viny by mal byť predložený objektívny dôkaz v podobe fotodokumentácie alebo videozáznamu. Podotýkam, že v priestupkovom konaní platí tzv. prezumpcia neviny a správny orgán je povinný preukázať vinu obvinenému tak, aby o nej neexistovali dôvodné pochybnosti. Ak sú o nej dôvodné pochybnosti, je povinný rozhodnúť v prospech obvineného. V prípade, ak sa dostanete do situácie, kedy ste obvinený zo spáchania priestupku, ktorého ste sa nedopustili, zadovážte si čo najviac dôkazov, ktoré následne predložíte pri prejednaní priestupku (výpoveď okoloidúcich svedkov, výpoveď „spolucestujúcich“, fotodokumentácia, videozáznam atď.) Ak existuje dôkazná núdza a je tu len tvrdenie proti tvrdeniu, vina v takom prípade nemôže byť preukázaná bez dôvodných okolností.

Pre úplnosť by som chcel uviesť, že citované rozhodnutia najvyššieho súdu nie je jedinými v danej problematike. Existujú aj ďalšie rozhodnutia, ktoré však obsahujú opačný názor súdu na posudzovanie výpovede policajta. Vzhľadom na nedostatočnú zjednocovaniu činnosť nášho najvyššieho súdu je takýto stav pomerne obvyklým, čo je podľa môjho názoru v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Nie je normálne, aby jeden súd rozhodoval v obdobných veciach rozdielne.

Záverom teda možno konštatovať, že výpoveď policajta má rovnakú váhu ako výpoveď obvineného z priestupku alebo iného svedka. Rozhodnutie, či sa priestupok stal a či ho spáchal obvinený, by malo závisieť od posúdenia všetkých dôkazov. Správny orgán posudzuje vykonané dôkazy komplexne a vždy prihliada aj na hodnovernosť vykonaných dôkazov. Je teda pravdepodobné, že výpovedi policajtov bude prikladať väčšiu hodnovernosť ako výpovedi obvineného. Ak však obvinený bude argumentovať hodnoverným spôsobom a vyvracať tak svoju vinu, bez ďalších dôkazov by správny orgán nemal obvineného uznať za vinného.