Právo styku rodiča s dieťaťom je jeho právom, ktoré mu vznikne v okamihu, keď je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Do doby, keď je dieťa v starostlivosti obidvoch rodičov je právo styku s dieťaťom „konzumované“ právom mať dieťa u seba a zabezpečovať jeho výchovu aj prostredníctvom osobnej starostlivosti. V prípade, ak je dieťa zverené do striedavej starostlivosti, právo styku nevznikne.

Obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom predstavuje výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt s rodičom. Takéto rozhodnutie súdu nemôže byť definitívne a súd sa po jeho vyhlásení nemôže uspokojiť s tým, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. V prípade obmedzenia styku rodiča s dieťaťom by mali byť vytvárané predpoklady na to, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený.

Pri rozhodovaní o návrhu niektorého rodiča na obmedzenie, prípadne zákaz styku rodiča s dieťaťom je predovšetkým nevyhnutné spoľahlivo odhaliť pravý dôvod, prečo bol takýto návrh na súd podaný. Súdy sú jednoznačne povinné zisťovať, či realizácia styku rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje zdravie, resp. záujem dieťaťa, alebo či ide iba o predstieraný stav, vyvolávaný zámerným pôsobením rodiča, ktorému je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti

V zmysle ust. § 25 ods. 3 Zákona o rodine:

Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom.

Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Bez ohľadu na to, kto rozvrat vzťahov medzi otcom a synom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však iluzórne si predstavovať, že právo, resp. súd môže svojou autoritou rozkazovať ľudským citom.

Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve zákaz styku rodiča s dieťaťom, káže, aby súdy a štátne orgány nečakali pasívne, až dieťa dosiahne formálne plnoletosť a predmet konania odpadne, prípadne až sa samovoľne či inak zmenia pomery a jedna zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným, aj keď zákon jeho účinnosť výslovne stanovením nejakej lehoty neobmedzuje. Orgány sociálnoprávnej ochrany a súdy, každý vo svojej pôsobnosti, preto musia aktívne skúmať, či dôvody tohoto opatrenia trvajú, inými slovami, či sa toto opatrenie postupom času a zmenou okolností nestalo neprimeraným.

Konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je konaním návrhovým (možno ho začať aj bez návrhu, § 81 ods. 1 OSP), je naopak konaním ovládaným vyhľadávacou zásadou (súd je povinný vykonať aj iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je naviac procesným predpisom zdôraznená aktívna rola, ktorú má súd v záujme dieťaťa zastávať (§ 178 OSP). Rozhodnutie o zákaze styku teda musia súdy spolu s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí využiť ako priestor pre vytváranie podmienok na to, aby styk medzi rodičom a dieťaťom mohol byť obnovený, na prehodnotenie doterajšej stratégie a voľbu ďalších, aktuálne vhodných opatrení.

Podľa § 163 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku má rodič právo kedykoľvek podať návrh na začatie nového konania o úprave styku so svojim dieťaťom, ak sa zmenia pomery.

(uznesenie Ústavného súdu ČR z 13. decembra 2006, sp. zn. III. ÚS 438/05)